Pozri človek, kde to žiješ! Ako si narábal
a kam si doviedol hrivny
Tebe
zverené? Šťastie poznáš iba ako pominuteľnú chvíľku, záblesky radosti
prehlušuje škodoradosť a lásku..., škoda hovoriť.
Otrávil si vodu, vzduch, zem, oheň
a pomaly otravuješ aj seba. To všetko so slovami na perách
a výhovorkou na srdci, že to tak musí byť, že sa nedá nič robiť.
Človek už nevie odkiaľ prišiel, načo tu je
a kam pôjde potom. Je už len zmietaný honbou za hmotnými pôžitkami, alebo
slepým duševným uctievaním „akéhosi boha“, ktorému pripisuje všetky svoje
slabosti a chúťky.
Hrá rolu herca filozofa, ktorý už nehľadá
pravdu; psychológa, ktorý popiera základ svojej vedy nevierou v dušu;
pedagóga, ktorý odovzdáva suché, nepožívateľné vedomosti.
Primerane tomu sa všetko snaží vtlačiť aj do
svojich potomkov, aby pokračovali v jeho trápení a nemali šancu na
lepší život. Moriť ich všakovakými poučkami a vecami pre život
nepodstatnými, ale pripraviť ich na život, to nie!
Aká tu je rada?
Ťažká, lebo čím je človek
obmedzenejší, tým má menší obzor a myslí si, že už všetko vie.
A nechápe, že môže byť lepšie. Kde je staroveký filozof, ktorý svojim: „Viem,
že nič neviem.“ ukázal šírku svojho obzoru, pretože čím sa viacej otváral
poznaniu, tým viacej toho videl? Kde je Kristus, ktorý svojim: „Buďte ako
deti!“ nám ukázal cestu prirodzenosti, jednoduchosti a pracovitosti? Niet
ich. Zahrabali sme ich hlboko a vyvesili pokrivené klamlivé štíty
vševedúcej vedy, slepej viery a pštrosa v piesku.
Žijeme a uznávame pozlátka bez ceny
a na zlato sme zabudli. Naozaj zabudli mysliac si, že svet takýto vždy
bol, musí byť a bude!
Pre tých však, ktorí chcú vidieť
a počuť prinášame krátku poradu o tom, aký človek už mal byť, ako mal
vychovávať deti mu zverené a ako sa k tomuto cieľu dnes možno
priblížiť.
Kto však počúvať nechce, toho prosíme, aby sa
nehneval na náš odlišný názor, lebo vedie nás nutnosť viesť rozpravu o tom,
aby kto chce osvieženie a ozdravenie našiel.
Skutočný život je len prítomný, lebo čo už
bolo nezmeníme a čo bude to budujeme v prítomnosti. Núti nás však využitkovať
múdrosť minulosti, osvetliť ju prítomnosťou a pripraviť tak pre budúce
použitie.
Veľká didaktika znamenitého muža Komenského je
takou zbierkou múdrosti, ktorá súc štyri storočia hotová, využitkovaná dodnes
slabo je. Lebo jej nasledovníci a súčasníci vyberali z nej iba to čo
sa im hodilo, zabúdajúc a prehliadajúc korene a základy tejto knihy.
Tak sa i nedávno stalo, že
citujúc na prednáške Veľkú didaktiku z voľajakého časopisu
nám bolo prednesené, že Komenský chce mať človeka múdreho a mravného
[1]. A nič viac!
Bola vynechaná zbožnosť, ktorej Komenský kládol priečku z týchto
troch najvyššiu! Čo potom ostane z minulej múdrosti, keď
sa piliere vynechajú? Takáto stavba, dosvedčí každý architekt,
spadne. Dnes je práve pred spadnutím.
Riešiac problémy zásad, metód, prostriedkov
a nedôsledne cieľov vyučovania v súčasnosti sa lieči porezaný malíček
pacienta chorého na srdce. Opäť každý lekár dosvedčí, čo sa stane
s pacientom. Tu treba liečiť základ, srdce! Preto sa i my budeme
zaoberať hlavne piliermi Veľkej didaktiky. Ďalej takými vecami, pri ktorých
v súčasnosti srdce zabolí a ktoré už Komenský naznačil. Jedná sa
napríklad o dôslednosť pri vyučovaní a už spomenutá zbožnosť.
Nepostihneme celú Veľkú didaktiku. Nie je to
ani potrebné, pretože niektoré veci z nej sú už dnes takmer
samozrejmosťou. Napríklad vzdelávanie všetkých a niektoré zásady (od bližšieho
k vzdialenejšiemu). Ani múdre, pretože doba sa zmenila a kopírovať
nechceme (napríklad výuka latinčiny). Ani možné pre našu obmedzenosť
a nedostatočnosť vedomostnú, časovú a priestorovú.
Chceme sa tiež ospravedlniť iným znamenitým
ľuďom a ich dielam, že ich tu pramálo zvažujeme a berieme do úvahy.
Ale Veľká didaktika, perla podľa nás, postačuje na náš zámer ukázať výhľady,
možnosti a riešenia súčasnosti v škole.
Prosíme o zhovievavosť, pre náš slohový
štýl a nepresné vedecké pomenovania pojmov. Píšeme totiž spôsobom „čo na
srdci to na papieri“. Dosiahneme tak väčšiu presvedčivosť, lebo predkladané
veci pôjdu priamo k srdcu čítajúceho a nedovolíme ich zaškatuľkovať
a pustiť iba k chladnému rozumu. Ďalej preto, lebo súčasné vedecké pojmy
sú často iba prázdne, alebo pokrivené slová. Napríklad základný pojem:
„didaktika“. Každý si pod ním môže predstaviť niečo iné, lebo vznikol iba
dohodou. Inou vecou je, že keď niečo pomenujeme, už sme spokojní, myslíme si,
že sme postihli celú vec a ďalej do hĺbky už nejdeme.
Tento štýl má byť tomu ochranou. Nejde nám
teda o slávu, alebo o zachovanie súčasného ne–poriadku. Nechceme
totiž ostať na stromoch a ostať opicami. Chceme zísť z nich, narovnať
sa a hrdo kráčať ako človek, človek, ktorý si toto pomenovanie ešte zaslúži.
K vysvetleniu oslovovania „my“. Nevieme
čo k tomu istému viedlo veľkého človeka Komenského, iba tušiť môžeme
totiž, že to čo nás: Práca nie je výsledkom iba jedného človeka, ktorý je pod
ňou podpísaný. On nesie iba najväčšiu zodpovednosť za jej napísanie
a uverejnenie. Ostatní, ktorí mu pri tom pomáhali, totiž ľudia na zemi
a na druhej strane, ktorí sa zaoberajú vecou podobnou myšlienkami
prispeli. Myšlienka je tiež energia a citlivý človek ju dokáže zachytiť
a využiť. Preto vydávame toto dielko ako výsledok spoločného úsilia
všetkých tých, ktorí pracujú na podobnej veci a často ani o sebe
nevedia. Teda „nás“.
Naostatok prosba:
Všetci ktorých oslovíme, pridajte
ruku k potrebnému dielu, aby sa zachovali tak ako píše
Veľká didaktika: „Ak nájde niekto niečo lepšie, nech urobí to
isté, aby ho, ak by svoju hrivnu vložil do šatky a uschoval,
nevinil zo zločinu Pán, ktorý chce, aby jeho sluhovia kupčili,
aby každá hrivna vyložená na stôl, získala iné.“
[2]
A ešte venovanie:
Všetkým ľuďom dobrej vôle ochotných a schopných
priložiť ruku a srdce k dielu na ozdravenie ľudstva.
1 HISTÓRIA VÝCHOVY A VZDELÁVANIA A KOMENSKÉHO
NÁZORY
1.1 Výchova a vzdelávanie pred Komenským
Človek od nepamäti mal potrebu poznávať nové
veci, je to jeho prirodzenosť. V dávnych dobách sa učil prirodzene,
jednoducho týmito spôsobmi:
- pozorovaním prírody, teda rastlín,
zvierat, neba, hviezd, behu času, získaval základný prehľad svojho okolia
a učil sa využívať dary prírody
- človek bol užšie spojený s prírodou,
bol citlivejší, mohol teda vnímať bytosti prírody. Napríklad elfov stromov
a kvetín a rusalky potokov a prameňov. To bol ďalší zdroj
učenia, ktorý mu sprostredkoval návody na spracovanie rastlín, kože, ako
i využívanie pôdy. Dnes sú tieto a podobné bytosti v rozprávkach.
Preto na nás opravdivé rozprávky tak podivuhodne, poučne a až clivo pôsobia, je
to naša stratená schopnosť.
- vídaval tiež vyššie bytosti, ktoré dnes
zaradzujeme do rôznych mytológií a voláme ich bohmi. Od týchto preberal
múdrosti hlbšie a dôležitejšie. Napríklad organizáciu spoločnosti,
pestovanie cností
- prirodzenosť zaručovala užšie spojenie
s oným svetom. Učením sa od duší, ktoré nemali pozemské telo sa získavali
potrebné poznatky pre všetky oblasti života.
Táto doba, zlatý vek ľudstva bola dobou
radostnou a šťastnou, pretože človek bol aký mal byť. Harmonicky
spolupôsobil na vývoji a podporoval ho.
Žiaľ, človeku nestačilo spolupracovať
a dostávať to čo potreboval a čo ho robilo šťastným. On sám chcel
určovať, čo je správne a čo nie. Začal byť povýšenecký voči ostatným tvorom,
nútil ich do svojich prác, bol požadovačný. Jednoducho opustil prirodzenosť.
S človekom to išlo dole k horšiemu.
Prikláňal sa iba k hmote, jemnejšie vyššie svety ho prestali
zaujímať, hrubli jeho cnosti a schopnosť vyciťovať jemnejšie
bytosti. Zužoval sa obzor jeho chápavosti a vekmi sa z neho
stal súčasný materialista. Na svojej ceste viedol a vedie
všetko ku katastrofám. Napríklad zánik Atlantídy spôsobil človek
nútením bytostí do neprirodzených činností, ktoré sa proti nemu
postavili na odpor.
[3]
Písaná história pozná takmer už iba boje
a útlak človeka človekom. Začalo platiť smutné: „Človek človeku vlkom.“
Trvá to už tisícročia a pomaly sa zabudlo, že bolo lepšie a že lepšie
môže byť.
Tak už v živote Konštantína
a Metoda v staroslovienskej zemi sa zdôrazňuje boj
za právo dosahovať vzdelanie.
[4]
Tu si treba povšimnúť dve veci:
-
namyslenosťou ľudí bolo Slovo prinesené
Kristom podávané iba tromi jazykmi (hebrejsky, latinsky, grécky) s tým, že
ostatné jazyky sú nehodné a nespôsobilé. Staroslovienčina bola teda iba
štvrtým jazykom, ktorým sa mohlo hlásať Slovo Božie. V niektorých cirkvách
dokonca doteraz občas slúžia latinsky. Porozumenie veriacich je takmer nulové.
- pod vzdelaním sa myslelo predovšetkým vzdelanie náboženské.
[5] Znamená to,
že vzdelanie bolo poháňané Slovom Božím. To prvotné, najdôležitejšie
bola pre človeka zbožnosť, teda snaha o to žiť podľa
tohoto Slova. „Kňazi boli vtedy v západnej Európe jedinými
ozajstnými vzdelancami.“ [6]
Obsah svetského vzdelávania, sedem slobodných umení (gramatika,
rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia,
muzika) bol akýmsi predstupňom teologického vzdelávania.
[7]
Z toho by malo vyplývať,
že človek sa držal výroku Biblie: „Hľadajte najskôr kráľovstvo
nebeské a všetko ostatné vám bude pridané!“ Žiaľ, držal
sa toho iba povrchne, čo dosvedčujú dejiny cirkví, lebo to „ostatné“
nám pridané nebolo! Dosvedčuje to aj spôsob vtedajšieho vzdelávania:
strnulý dogmatizmus, ovplyvňovaný často mocenskými zámermi;
mechanické pamäťové učenie, ako požiadavka slepej viery; krutá
disciplína ako punc toho, že sa neslúži Láske Božej, ale niečomu
inému (pýche, vládychtivosti).
[8]
Vyskytlo sa i viacero pokusov
o očistenie cirkvi. Príklad zlikvidovania Katarov (kacírov),
svedčí o úplnej strnulosti cirkvi a neschopnosti
prijať očisťujúce podnety. Kacír totiž v preklade znamená
„čistý“. Teda cirkev odmietla čistotu a prirodzenosť
a ponechala si slepú vieru s dusnom svojej filozofie
– scholastiky.
Ďalším príkladom je pôsobenie
Majstra Jana Husa.
[9]
Stál na čele úsilia o obrodu spoločnosti a cirkvi,
ktoré významne zasiahlo aj školstvo a výchovu. Napríklad
Jednota Bratská zostavovala „pravidlá starostlivého, láskavého,
ale triezveho a pevného vedenia mládeže.“
[10]
1.2 Názory J. A. Komenského
Komenský bol vyvrcholením husitstva.
Svoj podnet na univerzálnu výchovu a vzdelávanie vložil
Komenský do svojho celoživotného diela:
Všeobecná porada
o náprave vecí ľudských. [11]
Toto veľdielo nebolo dokončené. Píše o možnosti obrody
celého ľudstva, ktoré by sa dosiahlo harmonickým a mierovým
spolužitím všetkých národov. Teda výchovu a vzdelávanie
Komenský používa iba ako nástroj. Nástroj na nápravu, na obnovu
ľudstva!
Túto nápravu určuje cieľ a obsah
života. Podľa Komenského: „stať sa skutočným človekom, t.j.
tvorom, ktorý je nadaný schopnosťami a má možnosť ovládať
prírodu, ale aj seba, aby mohol byť vzorom ostatným, aby všetci
žili vo vzájomnej láske a úcte.“
[12]
Tomuto podriaďuje celý svoj Pansophický
systém, vovedenie človeka, ľudstva do Všemúdrosti. Uznanie a podriadenie
sa človeka Vôli Božej, zosúladenie svojej ľudskej vôle s ňou.
[13]
Všeobecná porada sa skladá zo
siedmich nadväzujúcich dielov:
- Všebudenie (Panegersia) – otváranie očí ľudstvu. Aby
uznali, že žijú nesprávne, že zmena je nutná a pri
dobrej vôli je možné zlepšenie.
- Všeožiarenie (Panaugia) – ukázanie a vysvetlenie
cesty, metódy ako treba rozoznať, čo je vo svete zlé a ako
dosiahnuť osvietenie, nápravu.
- Vševeda (Pansophia) – je jadrom Všeobecnej porady, je
to „jednotný systém ľudského vedenia a vzostupného
vývoja človeka k tvorivosti, ktorou človek ovláda prírodu
a dochádza k sebaovládaniu“ [14]
Rozdelená je do ôsmich svetov alebo častí: (možný, pravzorový,
duchovných bytostí; hmotný, ľudskej práce, mravný, duchovný,
večný). V každom svete ukazuje pochybenie človeka a nutnú
nápravu. Dáva tým, celkový prehľad o zmysle života
človeka a jeho smerovaní vo všetkých jeho premenách
bytia. Pretože opisuje jemnejšie svety, ktoré existujú nad
našim hmotným svetom, v ktorých sme kedysi putovali
a ešte putovať budeme.
- Vševýchova (Pampaedia) – ukazuje ako výchovne pôsobiť
vo všetkých obdobiach života, na všetkých ľudí, od narodenia
až do smrti, ba aj predtým a potom. Stálou výchovou
treba rozvíjať vnútorné a vonkajšie sily človeka
v činnom živote, čoho výsledkom je životná múdrosť.
- Všemluva (Panglottia) – podporiť Všenápravu treba univerzálnym
jazykom, ktorý by uľahčil medzinárodné vzdelávanie a spoluprácu.
- Všenáprava (Panorthosia) – návrhy na konkrétne uskutočnenie
nápravy v rodinách, cirkvách a štátoch.
- Vševýzva (Pannuthesia) – povzbudenie všetkých, aby
začali a pracovali na všenáprave.
Je to ohromné a úžasné
dielo, ktorého náhľad sme tu ukázali. Komenský ako kométa
vletel do vtedajšej spoločnosti. Bol to človek, ktorý musel
mať génia, bytosť vedľa seba, ktorá mu veľa vecí našepkávala.
Inak sa totiž nedá vysvetliť obrovský rozsah a hlavne
múdrosť jeho diela.
Už jeho historickí nasledovníci,
napríklad Felbiger
[15],
sa naňho odvolávali, ale iba povrchne. Felbiger ustrnul na formálnosti
a dogmatickom pamäťovom učení.
Až dodnes sme z Všeobecnej
porady pochopili iba čriepky a ešte menej sme toho použili.
Všenápravu sme zúžili na výchovu a vzdelávanie. Toto
vzdelávanie však nevychádza z potreby obnovy spoločnosti,
ale naopak. Chorá spoločnosť si určuje cieľ a obsah výchovy
a vzdelávania. Teda školy prispôsobujú a produkujú
mladých ľudí pre potrebu spoločnosti.
Navyše z tria výchovy a vzdelávania
– vzdelanie, mravnosť, zbožnosť sme zbožnosť vyradili takmer
úplne a mravnosť je napokraji. Teda zaoberáme sa vzdelaním,
ktoré Komenský považoval za to najľahšie a najmenej významné.
Teraz sa bližšie pozrieme na
Komenského pedagogické názory. Všetky najvýznamnejšie sú uvedené
vo
Veľkej didaktike (podrobne o nej v ďalšej kapitole). Tieto
názory vychádzajú z celkového náhľadu na človeka, spoločnosť
a ich potreby.
Asi najvýznamnejšou je trojpožiadavka
vzdelávať všetkých, všetko a naskrze:
- všetkých – mládež, dospelých; chudobných, bohatých;
málo nadaných, nadaných; všetky národy a stavy
- všetko – múdry výber zo všetkých vecí, ktoré sú pre
človeka potrebné, podstatné (nie encyklopedizmus) a ktoré
sú vzájomne úzko prepojené
- naskrze – dôkladne, prijímaním všetkými potrebnými zmyslami
a takisto všetkými potrebnými cvičeniami na dokonalé
pochopenie a využitie [16]
Z tejto trojpožiadavky
vyplývajú ďalšie podrobnejšie požiadavky, názory na výchovu
a vzdelávanie zahrnuté v Komenského dielach:
Dvere jazykov otvorené
– konkrétna predstava pansophického vzdelávania v učebnici
jazyka (latinčina). Sto krátkych kapitol opisuje najdôležitejšie
veci a javy zo skutočnosti (prírodné, ľudské, duchovné).
Obsah postupuje od hmotných vecí, ako najľahšie poznateľných,
cez človeka, jeho telesnú a duševnú prácu, k duchovnu,
teda predstavám človeka o svete. Jazyková postupnosť
bola podobná: jednoduchšie jazykové prvky, vety, súvetia.
Učebnica sa snažila zachovať
jednotu vecnej skutočnosti, myslenia a reči, pretože
dovtedy sa od seba odtrhovali. Kniha ho preslávila po celom
vtedajšom svete. Komenský k nej vydal aj návod pre učiteľov
– aby sa harmonicky vzdelávali: rozum, reč a ruka.
Škola hrou (Schola ludus)
– zdramatizovaná učebnica Dvere jazykov otvorené do ôsmich
hier. Týmito divadelnými hrami zabezpečil – povzbudenie žiakov
do učenia, priblíženie školy k životu, záujem rodičov
a iných činiteľov.
Svet v obrazoch (Orbis
pictus) – 150 kapitoliek s obrázkami, ktoré ukazovali najdôležitejšie
veci a javy sveta okolo človeka (v latinčine a materinskom
jazyku). Metóda tejto učebnice bola veľmi účinná, používala
sa až do 19. storočia.
[17]
To bol kratučký pohľad do obsiahleho
diela myšlienkového a knižného veľkého človeka Komenského,
z ktorého dodnes čerpajú: pedagógovia, filozofi, teológovia,
historici, filológovia a ďalší.